Neviditeľná hrozba

Sú sotva viditeľné voľným okom. Napriek tomu prenikajú do nášho životného prostredia: drobné, pevné plastové častice menšie ako päť milimetrov - známe ako mikroplasty. Tieto malé plastové častice vznikajú buď rozpadom väčších plastových predmetov, alebo vnútorným pridávaním do výrobkov, ako je kozmetika a čistiace prostriedky. Ešte menšie častice s veľkosťou od 1 do 1 000 nanometrov sa klasifikujú ako nanoplasty.

Častice sa dostávajú do životného prostredia a nakoniec do aj do našich potravín. Každý človek nevyhnutne prijíma plastové častice dýchaním, jedením a pitím, hoci presné množstvo sa značne líši. V extrémnych prípadoch môže spotreba dosiahnuť až 5 gramov plastu týždenne, hoci sa predpokladá, že priemerná spotreba je výrazne nižšia. Rozšírená prítomnosť mikroplastov v našich ekosystémoch sa v súčasnosti považuje za rastúci problém, ktorý má ekologické dôsledky a s veľkou pravdepodobnosťou aj vážne dôsledky na ľudské zdravie.

Mikroplasty pochádzajúce z obalov

V súčasnosti už niet pochýb o tom, že mikroplasty sa do potravín a nápojov dostávajú pravidelným využívaním obalových materiálov. Dochádza k tomu mechanickým pôsobením, napríklad trením a tlakom, ako aj chemickými degradačnými procesmi. Obzvlášť postihnuté sú obalové materiály, ktoré sú v priamom kontakte s horúcimi alebo mastnými potravinami, ako sú plastové fľaše, poháre a potravinové fólie. 

„Viaceré štúdie založené na konzistentných a spoľahlivých metódach merania ukazujú, že obvyklé používanie plastových obalov vedie k tvorbe mikroplastov v potravinách,“ vysvetľuje doktorka Jane Muncke, výkonná riaditeľka Food Packaging Forum. Jedným z takýchto príkladov je štúdia Columbia University v New Yorku, v ktorej vedci skúmali minerálnu vodu v plastových fľašiach od troch rôznych značiek.[1] Výsledky sú zarážajúce: v jednom litri vody sa zistilo od 110 000 do 370 000 častíc, pričom prevažnú väčšinu tvorili polyetyléntereftaláty (PET). Vzhľadom na rastúce obavy z možných zdravotných rizík, ktoré predstavujú mikroplasty, Európska únia a ďalšie organizácie financujú mnohé výskumné projekty vrátane piatich projektov CUSP. Cieľom týchto iniciatív je merať vystavenie obyvateľstva, skúmať toxikologické vlastnosti mikroplastov a identifikovať potenciálne účinky na zdravie. Medzi najvýznamnejšie patrí projekt CUSP „PlasticsFatE“ (Plastics Fate and Effects in the Human Body, v preklade Osud a účinky plastov v ľudskom tele), ktorý potrvá do 31. marca 2025 a v ktorom hrá vedúcu úlohu Univerzita v Bayreuthe. Tím skúma prítomnosť mikroplastov a nanoplastov v rôznych komplexných zložkách, ako sú potraviny, spotrebný tovar a príslušné environmentálne zdroje (vzduch, pitná voda, pôda); osud týchto častíc v ľudskom tele, ich prenos cez biologické bariéry a ich možné cytotoxické účinky.[2]

Možná stimulácia zápalov a rakoviny

Niektoré štúdie naznačujú, že mikroplasty môžu v tele spôsobiť zápal a iné nepriaznivé účinky. Výskum presných mechanizmov a dlhodobých následkov je však stále nedostatočný, čo bráni vyvodeniu jednoznačných záverov. Medzitým tím z Univerzity vo Viedni skúmal interakcie mikroplastov a nanoplastov a buniek rakoviny hrubého čreva. Vedci zistili, že na rozdiel od iných cudzích telies biologického pôvodu sa tieto častice nerozkladajú, a to kvôli svojmu chemickému zloženiu, ktoré telo nedokáže spracovať. Okrem toho existujú „predbežné dôkazy o tom, že mikroplasty a nanoplasty zvyšujú migráciu rakovinových buniek do iných častí tela, čo môže podporovať metastázovanie nádorov. Tento efekt sa teraz bude skúmať v následnej štúdii." Štúdia potvrdila nedávne zistenia, že mikroplasty a nanoplasty ovplyvňujú správanie buniek a môžu prispievať k vývoju ochorenia, vysvetlil doktor. Lukas Kenner, jeden z vedúcich výskumníkov štúdie.[3] 

Konečné posúdenie rizika ešte nie je možné vykonať

Na základe údajov, ktoré sú v súčasnosti k dispozícii, zatiaľ nie je možné vykonať jednoznačné posúdenie rizika účinkov mikroplastov a nanoplastov na človeka. Dôkladné posúdenie rizika si totiž vyžaduje hodnotenie potenciálu nebezpečenstva a komplexné informácie o úrovniach pôsobenia na človeka. Spoľahlivé údaje o oboch aspektoch však v súčasnosti chýbajú. „Vedci na tom intenzívne pracujú,“ komentuje Jane Munckeová.

Podľa Munckeovej je jednou z hlavných výziev rôznorodosť metód merania. Vedci na celom svete používajú rôzne techniky na identifikáciu a kvantifikáciu plastových častíc, od odberu vzoriek až po analýzu a vyhodnotenie údajov. To sťažuje porovnávanie výsledkov. Náročná zostáva aj kontrola kvality. Pracovné podmienky počas odberu vzoriek a analýzy musia byť čo najmenej plastové, aby sa zabránilo kontaminácii. Pilotná štúdia uverejnená v roku 2021 naznačuje, že výskumníci môžu niekedy neúmyselne kontaminovať svoje vlastné vzorky mikročasticami - napríklad zo svojho oblečenia.[4] 

Hoci prvé štúdie naznačujú možné zdravotné riziká, zatiaľ neexistujú vedecké dôkazy o priamej škodlivosti mikroplastov. Napriek tomu spotrebitelia čoraz viac vnímajú plasty ako nebezpečenstvo: podľa štúdie Greenpeace sa 80 percent ľudí obáva možných účinkov plastov na zdravie.[5] 

Sklenené obaly sú chemicky menej zložité

Aké alternatívy však majú spotrebitelia k dispozícii? Stojí za to preskúmať chemické zloženie obalových materiálov: „Plastové obaly sú chemicky veľmi zložité, pretože sa skladajú z rôznych druhov polymérov a prísad, ako aj z mnohých chemických kontaminantov a vedľajších produktov vznikajúcich pri reakciách,“ vysvetľuje Jane Munckeová. Tieto chemikálie sa môžu časom vylúhovať a migrovať do baleného tovaru, najmä do horúcich, mastných alebo kyslých potravín. „Papierové obaly sú tiež veľmi zložité a vzhľadom na ich nedostatočné bariérové vlastnosti sú často tenko potiahnuté plastom alebo obsahujú PFAS.“

Naproti tomu sklo je málo chemicky zložité, je chemicky inertné, a preto uvoľňuje oveľa menej škodlivých látok. Z tohto dôvodu sa sklo často považuje za bezpečnejšiu alternatívu na balenie rôznych potravín.

Okrem toho sklo je bezproblémový obal na opakované použitie, čo nemusí platiť pre plasty: opakovane použiteľné plastové fľaše nielenže uvoľňujú svoj obsah, ale môžu absorbovať aj čistiace prostriedky alebo iné chemické zlúčeniny, ktoré sa potom môžu pri ďalšom použití opäť uvoľniť. Okrem toho sú plastové nádoby počas čistenia vystavené teplu a mechanickému treniu, čo ďalej prispieva k uvoľňovaniu mikro a nanoplastov. Naopak, v opakovane použiteľných sklenených fľašiach sa nezistilo žiadne zvýšené množstvo plastových častíc.

Obmedzenie používania plastov

Mikroplasty a nanoplasty predstavujú komplexnú a vážnu výzvu pre životné prostredie aj ľudské zdravie. Výskum je stále v počiatočnom štádiu a mnohé otázky zostávajú nezodpovedané. Dôkazy však už naznačujú, že znižovanie množstva plastov a výber alternatív, ako je sklo, môže mať pozitívne účinky. Rozumný prístup k obalom spolu s pokrokom vo vedeckom výskume sú kľúčovými krokmi k minimalizácii vplyvu mikroplastov a ochrane nášho zdravia.
 

[1] Naixin Qian et.al. (2024): Rapid single-particle chemical imaging of nanoplastics by SRS microscopy. https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/38190543/
[2] https://www.toek1-laforsch.uni-bayreuth.de/en/research/microplastic/index.html
[3] Microplastics role in cell migration and distribution during cancer cell division https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S0045653524003564?via%3Dihub
[4] C. Gwinnett, R.Z. Miller (2021): Are we contaminating our samples? A preliminary study to investigate procedural contamination during field sampling and processing for microplastic and anthropogenic microparticles. https://www.sciencedirect.com/science/article/abs/pii/S0025326X21011292#! [5] Greenpeace (2024): People vs. Plastic https://www.greenpeace.org/international/publication/66181/global-plastics-treaty-survey-results/